Pamätám si ten deň ako keby to bolo včera. Bolo to v novej škole, deviata trieda, prvá hodina. Pamätám si, že sme nemali dobré ráno, pretože otcovi sa pokazil kompresor a skoro som zmeškala začiatok vyučovania. Stihla som to včas a prvá bola hodina informatiky. Učiteľka informatiky položila otázku, na ktorú si veľmi nepamätám, niečo typu prečo sú dôležité sieťové prvky alebo niečo podobné, ale to, čo si pamätám úplne presne je silný a sladký hlas osoby, ktorá na ňu odpovedala. Bol to chlapec. Sedel však za mnou, a na hodine sa nemohlo otáčať, takže som ho nevidela.
Na druhý deň sedel takmer vedľa môjho stola. Spoznala som ho podľa hlasu a teraz som ho mohla úplne vidieť. Stretli sa nám pohľady a mne sa veľmi zapáčil. Cítila som motýliky v brušku. Nikdy som nebola zamilovaná a toto bolo pre mňa úplne nové.
Počas našich hodín angličtiny sa to začalo prehlbovať. Pozerali sme sa na seba a usmievali. Jeho úsmev bol pre mňa osviežujúci ako dážď z neba pre vyprahnutú zem. Nikdy predtým som sa na nikoho takto nepozerala. Väčšinou sme sa na seba usmievali v čase, keď náš učiteľ angličtiny čítal román, všetci počúvali a iba my sme sa na seba neustále dívali. Vždy keď so mnou hovoril, červenal sa…
Ani po tom všetkom, ani on nemal odvahu vyjadriť svoje pocity, ani ja. Možno svoje city ku mne aj vyjadril, ale ja som ich odignorovala. Stalo sa to takto: Bol koniec školského roku a my sme stáli v rade, čakajúc na to, že pôjdeme von zo školy. Počula som, že za mojím chrbtom hovorí „Milujem ťa“ ale hovoril to pred ostatnými a všetci sa zasmiali, tak aj ja som to brala ako vtip…
Prešli posledné prázdniny základnej školy a na strednú školu sme šli každý inde. Kto vie ako by to bolo skončilo, keby sa jeden z nás odvážil prejaviť svoje city.